Roztočec dvojškvrnný (Tetranychus urticae) – polyfágny roztoč poškodzujúci čierne ríbezle

Tetranychus urticae je modernou érou poľ-ovocinárstva definovaný ako najpolyfágnejší roztoč sacieho typu, ktorý dokáže v krátkom čase zredukovať listovú asimiláciu a tým oslabiť úrodu čiernych ríbezlí. Roztočec rastie populačne skryto na spodnej strane listov, kde vytvára jemné pavučinkové kolónie chrániace nymfy pred prostredím. V teplých a suchých periódach ker stráca schopnosť dodať listom vodu v optimálnom režime, čím sa zvyšuje atraktivita pletív pre sanie. Bobule pri napadnutí listovej plochy sú menšie, matnejšie a menej sladké, s nižším obsahom cukrov a aromatických látok – pretože ker presmeruje energiu do prežitia a nie do plodov. Chuť štiav z oslabených krov býva plocho kyslá, menej aromatická a bez typického ríbezľového “high-top” tónu. *Tetranychus urticae* je oceňovaný (z pohľadu patológie a diagnostiky) pre svoj jasný symptómový podpis – mozaikové sfarbenie listov, bronzovanie a pavučinky. Má vysokú adaptačnú schopnosť na suchý stres, rýchly cyklus generácie (už 7–14 dní) a znáša široké teplotné spektrum. Dobre využíva mikroklímu spodných etáží listov v priemyselných riadkoch ríbezlí. Kľúčová misia ochrany nie je samotný postrek, ale zniženie vodného stresu v poraste, podporovanie lienok, zlatoočiek, predátorov a pretrhávanie listových etáží svetlom/zdušnostou. Roztočca výrazne redukuje jarný a letný rez a mechanická likvidácia napadnutých listov ešte pred expozičnou fázou pavučiniek. Monitoring je účinný a následne <strongjúl – august po dažďových a suchých periódach. Ker s deficitom Ca/K/Mg pri suchu rýchlejšie stráca listy a má vyššie riziko prehĺbenia populácie roztočca. Jedným z hlavných fyziologických spúšťačov tlaku T. urticae je kombinácia sucha + vysokej teploty + nízkej vlhkosti a polyfágne rezervoáre v okolí plantáže. Preto je dôležité sledovať aj okolité dvojklíčnolistové plodiny a buriny ako zdroj reinfekcie. Najvyššiu „sezónnu“ stratu pociťujú mladé a vodne stresované výsadby, kde listy strácajú turgor, rýchlejšie bronzujú a vytvárajú ideálny substrát pre roztočca. Husté, málo prevzdušnené kry umožňujú roztočcovi preliezať kontaktne medzi listami v spodných zónach. Príznaky na liste zahŕňajú mozaikové žltnutie, stiebornanie až bronzovanie, jemné pavučinkové vlákna a postupnú stratu turgoru. Infekcia sa dá potvrdiť optickou lupou alebo makro-fotografiou s kontrolou spodnej strany listu, kde sú kolónie najčastejšie. Prevencia a ochrana zahŕňa jarnú sanitáciu, zlepšenie mikroklímy v poraste (vzdušnosť, svetlo), udržanie vodného režimu bez praskania pôdy a komplexnú podporu predátorov. Roztočec toleruje aj slabé letorasty, ktoré potom nedokážu založiť dostatočné kvetné púčiky pre ďalší rok. Agrotechnický postup je postavený na včasnom znížení inokulačných listov, regulácii vlhkosti, a fenologicky presnom zásahu, keď sú nymfy ešte na povrchu listu a nie plne schované v pavučine.

Typ škodcu:

Napadnuté časti rastliny:

Intenzity škôd :

Obdobie výskytu :